Trip Rumunsko 2024: Z krajiny mýtov do tripu roka

Príprava cesty

Ani sme ešte nerozbalili kufre po Chorvátsku a už mi pristála na stole požiadavka: „Poďme do Rumunska!“ Vraj adrenalín nestačil, treba niečo nové. Úprimne? Nechcelo sa mi. V hlave mi išli legendy o Transfagarašane, strašidelných historkách z ciest a rumunských pumpách. Ale ukecali ma. A hovorím si – aspoň si odškrtnem „bol som v Rumunsku“, hotovo. Ach, keby som len vedel, ako veľmi som sa mýlil…

Začal som klasicky – cestovateľské blogy, fotky, Google Street View a detektívna robota pri hľadaní čerpacích staníc s 100-oktánovým benzínom. Plánovanie naslepo ako obvykle, inak by to ani nebolo ono.

Cieľ bol jasný: Transalpina a Transfagarašan. Ubytko sme zvolili strategicky – Sibiu. Historické mesto uprostred Rumunska, garáž v hoteli (aspoň jedna výhoda), síce bez rezervácie miesta, ale... veď risk je zisk, nie?

Z pôvodne veľkolepého záujmu sme nakoniec vyrazili v šiestich autách. Cítili sme sa ako výprava NASA – preskúmať neznáme, zreferovať domov a zničiť predsudky.

Deň prvý: Ako sa nezablúdiť cez tri krajiny

Cesta do Rumunska je paradoxne časovo kratšia ako do Chorvátska. Z Bratislavy na diaľnicu a z nej sme zišli až v Sibiu – nevídaný luxus. Teda až na hranice. Tam sme si dali hodinový teambuilding – každý v inom rade, preteky o to, kto prejde skôr. Malé Grand Prix v duchu: kto má lepší čuch na colníkov.

Za hranicou ďalší checkpoint, ale už bez colníkov. Inak – rumunské diaľnice? V poriadku. Miestni jazdia 160, takže sme sa rýchlo adaptovali, lebo veď... prispôsobiť sa kultúre je základ.

Po ôsmich hodinách jazdy sme dorazili. Hotel fajn, Sibiu ešte lepšie. Historické centrum ako z pohľadnice, jedlo výborné, víno ešte lepšie. Chýbalo už len more. A rybárske stoličky, ako sme zistili neskôr.

Deň druhý: Transalpina – jazdecké nebo

Ráno sme vyrazili na Transalpinu – 150 km serpentín, výhľadov a jazdeckého orgazmu (pardon, ale inak sa to nedá nazvať). Cesta stúpa až do vyše 2000 metrov nad morom. A vodiči? Ústretoví, púšťajú predbiehať, skoro ako v rozprávke.

Jeden drobný adrenalín: po 80 km sa jednému autu rozsvietila kontrolka dojazdu – 50 km. Pumpa? Najbližšia o 70 km. Takže eco-jazda na spotrebu, našťastie dole kopcom. Na pumpe síce len 95-ka, ale inak sme v Rumunsku vždy našli aj 100-ku. Tak sme natankovali, najedli sa, a rovnakých 150 km naspäť.

Poznámka do budúcna: rybárske stoličky. Lebo tie výhľady si zaslúžia posedieť.

Deň tretí: Transfagarašan – chaos s výhľadom

Transfagarašan je ako festival. Autá, turisti, drevené medvede čakajúce na fotenie, živé medvede na žrádlo. A samozrejme – ovce, kravy a oslíky na ceste, takže aspoň na chvíľu sa človek cíti ako pastier.

Asfalt o niečo horší než na Transalpine, ale stále úplne v pohode. Po prechode horského priechodu (opäť cez 2000 m n. m.) sme zamierili k priehrade Lacul Vidraru a dali si obed v Treehouse Village – krásne miesto, ale potom sme to otočili. Premávka silnela, karavany všade, medvede na každom kroku – a navigácia nás na ne neustále upozorňovala. Dosť hlasno, aby sme vedeli, že fakt existujú.

Cestou späť sme si ešte dali chill pod vrcholom a – áno, znova – vychutnali výhľady. Nabudúce si tie stoličky fakt kúpime.

Deň štvrtý: Navigačný chaos a návrat domov

Ráno balenie a odchod. Na kruhovom objazde sa všetkým zbláznila navigácia. Každý odbočil inam, ale nakoniec sme sa stretli na diaľničnej pumpe – každý z inej strany, ale všetci živí. Jedno auto zastavila polícia (pravdepodobne za prejazd poľom), ale všetko sa vyriešilo úsmevom.

Po návrate domov môžeme oficiálne vyhlásiť: Rumunsko nás úplne dostalo. Všetky predsudky padli, krajina je krásna, cesty parádne, jedlo výborné a ľudia milí.

Verdikt? Trip roka. A určite nie posledný.

Chceš sa pridať nabudúce? Sleduj Gotourino a nič ti neunikne. A nezabudni – rybársku stoličku si prineste, my už budeme mať svoje. 😄